Tri poschodia. Štyri spálne. Šesť kúpeľní. Stoštyridsaťšesť okien. Tritisíc libier granitu vo forme vane. Predovšetkým však domov. Pre štvorčlennú rodinu McPikeových, ktorá predtým obývala apartmán vo výškovom dome v Austine, sa pristátie podarilo.

Winn Wittman, keď vychádza zo svojej kancelárie v centre a vydáva sa na 202 Redbud Trail, myslí aj na to, ako je dobre, že okrem architektúry miluje aj hudbu. A tiež na priestory, ktoré vyzerajú ako vnútro piána.

Tento dom síce nemá jasne definovanú prednú a zadnú stranu, ale zato jemne ohnuté krídla, akoby chcel každú chvíľu vzlietnuť.

Architekt tento farebný odtieň vybral práve z prirodzenej palety Country Hill. V iných častiach domu bol zasa použitý kus syntetickej Ameriky: Do špeciálneho betónu príjazdovej cesty boli primiešané gumové medvedíky a citrónové cukríky. Zostali z toho odtlačky a diery, ktoré vzbudzujú dojem fosílneho kameňa.

Rovnováha medzi poriadkom, štruktúrou a prúdom. Aj o to šlo pri navrhovaní Soaring Wings, krídlach, s ktorými môžete vzlietnuť. A o odvážne gestá. Jediný spôsob, ako sa človek môže dostať zo súkromnej do verejnej časti domu, je cez dvojúrovňový most.

Text Tina Preschitz   Fotos Jack Coble

Texaská vila "Soaring Wings" architektovi takmer zlomila väz- i v pravom zmysle slova. Zmes z fosílneho kameňa a takmer 160 sklenených tabúľ dáva stavbe krídla.

Z ákruty diaľnice sú dramaticky dlhé a mäkko rezané. Ticho na ceste z Austinu do blízkeho Texas Hill Country občas pretrhne len chaos čerpacích staníc a neónových pútačov. Vtedy zacítite nádych Theloniousa Monka, legendárneho jazzového hudobníka a spoluzakladateľa bebopu. „Keď pri hraní spravíš chybu,“ hovorievala táto jazzová legenda, „tak tú chybu zahraj ešte raz a nahlas.“I na to niekedy myslí architekt Winn Wittman, keď vychádza zo svojej kancelárie v centre a vydáva sa na 202 Redbud Trail. Aj na to, ako je dobre, že okrem architektúry miluje aj hudbu. A tiež na priestory, ktoré vyzerajú ako vnútro piána, alebo na žilkované drevo pripomínajúce hrudné koše gitár, ktoré má vystavené v kuchyni najdôležitejšieho domu„Soaring Wings“ niekde tam vonku na 202 Redbud Trail. Tento dom síce nemá jasne definovanú prednú a zadnú stranu, ale zato jemne ohnuté krídla,  akoby chcel každú chvíľu vzlietnuť.

Tri poschodia. Štyri spálne. Šesť kúpeľní. Stoštyridsaťšesť okien. Tritisíc libier granitu vo forme vane. Predovšetkým však domov. Pre štvorčlennú rodinu McPikeových, ktorá predtým obývala apartmán vo výškovom dome v Austine, sa pristátie podarilo.Napriek tomu všetkému: vďaka Bohu, že existuje aj hudba. Práve hudba pomáhala Wittmanovi vo chvíľach, keď hrozilo, že mu celý ten kolotoč okolo stavby „Soaring Wings“ prerastie cez hlavu. Zažil fázy, keď radšej navrhoval ušami. Veľmi rýchlo sa ukázalo, čo vypočul zo „Soaring Wings“ a že to bude mnohohlasná kompozícia.

Winn Wittman rozhodne nie je človek, ktorý koná unáhlene. Jeho slová sú zvučné a rozvážne, napríklad keď hovorí o časovom faktore, ktorý je pre neho veľmi dôležitý. Nielen preto, že sa stavba ťahala štyri dlhé roky, ale aj kvôli tomu, že práve čas bol rozhodujúcim motívom pri výbere materiálov. Príkladom je shellstone. Nepravidelná a vzácna hornina podáva svedectvo o dobách spred miliónov rokov. Kameň, ktorý teraz dominuje časti vonkajšej fasády, pochádza z Leandru v Texase. „Vyžarovanie fosílnej horniny je snáď dôležitejšie než jej optický účinok,“ hovorí architekt o materiáli, ktorý trochu pripomína kamenný obklad známeho Getty Museum v Los Angeles. „Predovšetkým ma fascinuje svedectvo o dobe, keď Texas ležal na dne mora. Je to spomienka na samotný vek Zeme.“

K téme čas patrí aj výdrž. „Výzva bola enormná,“ hovorí bradatý architekt, „a to v každom ohľade.“ Aj finančne. Vinu na tom nesie nárast cien medi na burze, ďalšieho nápadného obkladového materiálu. „Cena medi od začiatku stavby trojnásobne stúpla,“ hovorí Wittman, a pritom znie ako farmár, ktorý stačil schovať úrodu ešte pred víchricou. Stále stúpajúce ceny medi by dnes projektu urobili rázny koniec.

Ale bola to aj stavba samotná, ktorá ho sem-tam zhodila ako vzpurná texaská kobyla – a pokojne to môžete brať doslova. „Tento dom ma skoro zabil,“ spomína Wittman. Rovnakého názoru boli aj lekári – v Austine mu potvrdili zlomeniny krížovej kosti a chrbtice, ktoré si privodil pri páde zo skalnej steny obkolesujúcej stavbu.

Ale Wittman nie je človek, ktorý sa ľahko vzdáva. Nakoniec prekonal všetky prekážky a počas projektu vyrástol spolu s domom. Pôvodný plán bol obmedzený na dve poschodia, neskôr bol však rozšírený o tretie. A to len na polovici plochy, ktorú má terajší, dvojitý pozemok s rozlohou 6 450 m2.

Texas je plochý ako steak. V strede je možno ešte trochu krvavý. Ako klišé, ktoré lipne na štáte Georga Busha, však Hill Country rozhodne nevyzerá.
Kopcovitý terén, riedke osídlenie a stromy skôr malého vzrastu aj napriek texaskej posadnutosti veľkosťou – tak vyzerá okolie Austinu. „Keby som bol staval na rovine, výsledok by bol iný,“ vraví Wittman. V prípade „Soaring Wings“ nájdete klenby okolitých kopcov i v komplexnej architektúre domu. Niekedy mal Wittman pocit, že stavia proti šikmej ploche. „Vstupný priestor bol naozajstný oriešok,“ spomína. Do domu sa totiž vstupuje zospodu, tak nejak skryto. Ani schody z ružového arizonského pieskovca na tomto pocite nič nemenia.

Rovnováha medzi poriadkom, štruktúrou a prúdom. Aj o to šlo pri „Soaring Wings“, krídlach, s ktorými môžete vzlietnuť. A o odvážne gestá. Jediný spôsob, ako sa človek môže dostať zo súkromnej do verejnej časti domu, je cez dvojúrovňový most.

Zelenú farbu traverzy nájdete i na schodisku, no predovšetkým v okolitej krajine. Architekt tento farebný odtieň vybral práve z prirodzenej palety Country Hill. V iných častiach domu bol zasa použitý kus syntetickej Ameriky: Do špeciálneho betónu príjazdovej cesty boli primiešané gumové medvedíky a citrónové cukríky. Zostali z toho odtlačky a diery, ktoré vzbudzujú dojem fosílneho kameňa.
Shellstone, zelená farba, obrysy rozpustených gumových medvedíkov a meď – naozaj zvláštne materiály, na ktoré si človek musí zvyknúť. Predovšetkým lesklý medený obklad vyvolal u susedov obavy. Sotva dom roztiahol svoje dve krídla, rozžiaril sa tak, že pripomínal praotca medeného obkladu Franka O. Gehryho. Už po niekoľkých týždňoch však dom tak nežiaril a susedia sa upokojili. Skôr či neskôr sa na medi vytvorí zelená patina, pokiaľ sa ju však majitelia nerozhodnú